Nočná hra tieňov
Nad tichou hladinou tmavého mora bdie modrooká ebenová kráska,
nočné svetlo hviezd sa jej odráža v tajomných očkách.
Ľahký vánok šteklí tvoje myšlienky, ktoré pokrývajú jej nevinné telo.
Dve telá na rozpálenom piesku, tak ďaleko od seba a predsa v predstávach sú si svoji,
avšak z mesačného tieňa palmy číha na nich diabolské oko.
Pomaly svitá, svetlo odhaľuje ich nočné hriechy,
všetko navôkol sa rozplýva spolu s nimi.
Zasa tak veľmi od seba vzdialení, no dnes ani to ich v spoločnom sne nerozdelí,
dvíha sa príliv, pripomínajúc ich spoločný vrchol sladkej nenásytnosti
a prevalí sa nimi pocit neopakovateľnej istoty.
Ruka v ruke proti prúdu vrhajú sa do mora
ako bójky neodbytne plávajuce,
nebojácne sa držia na hladine,
lebo vedia, že more raz stíchne
a oni sa oddajú pokojnému vlneniu sa
v rytme slanej vody.
Voda si berie so sebou posledné stopy rozkoše,
spoločný posledný nádych morskej slobody,
všetko sa rozplýva,
...............a večer zase všetko prinavráti späť.
Komentáre